NOVINKY A ZAUJÍMAVOSTI

Dejiny a osobnosti Číny


Z obdobia 500 000 rokov p.n.l. 
- pochádzajú nálezy človeka typu Homo errectus pekinensis.

Okolo roku 5000 p.n.l. - na území dnešnej Číny vznikli prvé osady.

Okolo roku 3500 p.n.l. - bolo založené prvé čínske mesto.

Z roku 2 700 p.n.l. - pochádzajú dochované písomnosti, ktoré opisujú používanie akupunktúry.

V rokoch 1523-1027 p.n.l. - vládla v severnej Číne dynastia Šang-Jin. Do tohto obdobia môžeme datovať počiatky písma, kalendára a výroby hodvábu.

Číňanky si prezerajú práve utkaný hodváb
Číňanky si prezerajú práve utkaný hodváb

V 5. storočí p.n.l. 
- sa sformoval konfucianizmus a taoizmus,
- žil a pracoval Konfucius (551-479 p.n.l.).

približne v rokoch 500-400 p.n.l. - žil majster Sun. Do histórie sa natrvalo zapísal ako autor traktátu O vojenskom umení. Ide o najstaršiu dochovanú knihu monotematicky riešiacou otázky vojenskej stratégie a zároveň aj najstaršiu vojenskú doktrínu v dejinách ľudstva.

V rokoch 206 p.n.l.-220 n.l.
- vládla dynastia Chan. Do Číny v tom období prenikol z Indie budhizmus. Bol vynájdený papier a atrament.

Výroba papiera v starovekej Číne
Výroba papiera v starovekej Číne

Už roku 557 - používali čínske ženy zápalky, ktorými dokázali zapáliť oheň na varenie a kúrenie.

V rokoch 618-906 n.l. - vládla dynastia Tchang. Bol vynájdený pušný prach a porcelán.

Roku 868 n.l. - bola v Čine vytlačená najstaršia známa kniha na svete.

Diamantová sútra - najstaršia tlačená kniha na svete
Diamantová sútra - najstaršia tlačená kniha na svete

V rokoch 960-1279 - vládla dynastia Sung. Bol vynájdený kompas.

Čínsky kompas
Čínsky kompas

Od 11. storočia - je dokázaná existencia stálych divadiel v sídelných mestách.

V rokoch 1279-1368 - vládli v Číne mongolský cháni.

V rokoch 1368-1644 - vládla dynastia Ming. Do Číny prišli prví európski obchodníci a misionári.

Začiatkom 16. storočia 
- sa v Číne objavila pramatka dnešných zubných kefiek. Išlo o kosť alebo bambusovú paličku, na ktorú boli pripevnené prasacie štetinky,

v roku 1514 - do Číny doplávali ako prví Portugalci.

V rokoch 1644-1911 - vládla Mandžuská dynastia Čching, počas ktorej vzrástol vplyv cudzincov.

Cisárska hvezdáreň v Pekingu v 18. storočí
Cisárska hvezdáreň v Pekingu v 18. storočí

V 19. storočí - musela krajina čeliť expanzii európskych mocností. Prebiehali ópiové vojny (1839-1842, 1856-1858), ktoré krajinu zmenili v polokolóniu.

V rokoch 1850-1864 - prebiehalo Tchajpchinské povstanie, radikálna revolta v Číne, ktorá stála krajinu 20 milónov životov a natrvalo oslabila dynastiu Čching.

Obrázok z druhej ópiovej vojny
Obrázok z druhej ópiovej vojny

V rokoch 1884-1885 - krajinu značne oslabila čínsko-francúzska vojna.

V rokoch 1894-1895 - krajinu značne oslabila aj čínsko-japonská vojna (Čínsko-japonské vojny, ktoré prebiehali v rokoch 1894-1895 a 1937-1945 a významne ovplyvnili dejiny Ázie. Vyvolala ich expanzionistická politika Japonska a vypukli bez vyhlásenia vojny.).

V rokoch 1898-1901 - prebiehalo Boxerské povstanie, roľnícke povstanie v Číne namierené proti Západu.

Roku 1911 - krízu nevyriešilo ani zrušenie monarchie.

Roku 1912 - bola vyhlásená republika.

Roku 1913 - sa Sunjatsen (1866-1925) stal dočasným prezidentom.

V rokoch 1914-1918 - sa Čína zúčastnila 1. svetovej vojny na strane Dohody, ale v dôsledku revolučných udalostí v Rusku a importu revolúcie prišla o značnú časť územia Mongolska.

Roku 1921 - bola založená Komunistická strana Číny. Jedným z jej zakladateľov bol aj Mao Ce-tung (1893-1976).

Roku 1928 - založil Mao Ce-tung v provincii Ťiang-si Čínsku sovietsku (komunistickú) republiku.

V 30. rokoch - v dôsledku japonskej agresie stratila Čína oblasti na severovýchode krajiny - Mandžusko.

V rokoch 1934-1935 - sa uskutočnil Veľký pochod Maa a jeho prívržencov.

V ďalších rokoch - bola Japonskom okupovaná aj značná časť Číny, v ktorej v tom čase prebiehala občianska vojna medzi nacionalistami a komunistami.

Po skončení druhej svetovej vojny - sa územná situácia konsolidovala. Komunistický režim ovládol kontinentálnu Čínu. Nacionalisti sa udržali iba v Taiwane.

Roku 1949 - vznikla Čínska ľudová republika (ČĽR), ktorej vládol Mao Ce-tung (Maova okrúhla tvár so známym materským znamienkom na brade tvorila výzdobu každej verejnej budovy v Číne. Bol uctievaný ako otec a vodca národa, jeho myšlienky boli ustavične citované, nik ho nesmel kritizovať. Takúto nekritickú úctu nazývame kult osobnosti.).

Roku 1950 - Čína napadla a obsadila Tibet.

Od roku 195- na základe tzv. mierovej zmluvy Čína pripojila k svojmu územiu Tibet a dodnes ho okupuje. Číne zároveň boli vrátené zahraničné enklávy (väčšina) na pobreží. Číňania postupne zničili tradičnú tibetskú roľnícku spoločnosť a kruto potlačili náboženské vyznanie - budhizmus. Ešte v roku 1959 tam bolo viac ako 6 000 budhistických kláštorov, no do roku 1980 ich ostalo iba 179.

Roku 1978 - bola podpísaná Čínsko-japonská zmluva o mieri a priateľstve, v ktorej sa oba štáty zaviazali k bližšej politickej a hospodárskej spolupráci.

V rokoch 1965-1969 - prebiehala v Číne Kultúrna revolúcia. Počas nej vojensko-byrokratická diktatúra, vedená Maom zlikvidovala takmer všetky pokrokové sily v krajine.

Roku 1958 - Mao začal uskutočňovať plán, ktorý mal zlepšiť situáciu v čínskom hospodárstve. Veľký skok, ako bol plán pomenovaný, vytváral mamutie poľnohospodárstve komúny a podporoval rast malých priemyselných podnikov v odvetviach, kde sa vyžadovala intenzívna práca. Séria neúrodných rokov a nedostatky v ekonomickom plánovaní spôsobili neúspech tejto politiky.

Roku 1990 - bol vyhlásený desaťročný program rozvoja na roky 1991-2000, obsahujúci reformnú líniu tržného hospodárstva.

Na začiatku roku 1992 - bolo konštatované, že južné provincie dosiahli rýchlejší rast ako ostatné oblasti ČĽR.

V roku 1994 - boli prijaté ďalšie diskriminačné zákony. Zosilnel aj náboženský a politický tlak na Tibet, okupovaný od roku 1951.

Ani v rokoch 1994 a 1995 - nedošlo k výraznejšiemu pokroku v jednaniach o normalizácii vzťahov medzi ČĽR a Taiwanom.

V polovici roku 1995 - vypukol konflikt s Filipínami o Spratlové ostrovy v Juhočínskom mori.

V priebehu rokov 1994-1996 - napriek moratóriu na jadrové skúšky, ktoré od roku 1992 dodržovali USA, Rusko, Veľká Británia a Francúzsko, uskutočnila Čína niekoľko podzemných atómových výbuchov v oblasti jazera Lobnor. Naposledy 29. júla 1996.

Na začiatku roku 1996 - sa ešte viac zhoršili vzťahy medzi ČĽR a Taiwanom, keď komunistická Čína pred nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami na Taiwane zahájila v Taiwanskom prielive zastrašovacie vojenské manévre.

Roku 1997 - bolo pod čínsku zvrchovanosť odovzdané územie Hongkongu.

Roku 1999 - bolo pod čínsku zvrchovanosť odovzdané územie Macaa.

Roku 2008 - sa v Pekingu uskutočnili letné olympijské hry.

Roku 2009 - svetovým podnikateľom roka sa stal Číňan Devang Cao.
 
OSOBNOSTI ČÍNY

ČANKAJŠEK
ČANKAJŠEK
(1887-1975)

Čínsky nacionalistický vodca a generál. Od jeho nástupu na  čelo Kuomintangu roku 1925 počas celého polstoročia ovplyvňovala Čankajškova neľútostná protikomunistická politika charakter čínskej histórie. Po zákaze odborov a vyhnaní komunistov z Kuomintangu sa nacionalistická vláda v rokoch 1928-1937 pokúsila zjednotiť väčšinu Číny, súčasne uskutočnila rozsiahle finančné reformy, zlepšovala sieť spojov, systém vzdelávania a podporovala tradičné konfuciánske hodnoty. Čankajškova vláda bola takmer nepretržite vo vojnovom stave: s provinčnými vojenskými veliteľmi, s komunistami, ktorí sa stiahli na vidiecke základne, a s Japoncami. Roku 1936 Čankajška v Si-ane uniesli a prinútili k spolupráci s komunistami. Zároveň sa musel postaviť na odpor Japoncom. Čankajškov pakt s komunistami vydržal počas celej vojny. Zlyhanie povojnových rokovaní s Mao ce-tungom viedlo roku 1947 k ďalšej čínskej občianskej vojne, počas ktorej Čankajškove armády neustále oslabovali straty na životoch a dezercie vojakov. Nacionalistický vodca sa nakoniec musel stiahnuť z pevniny na ostrov Taiwan (Formosa). Roku 1949 Čankajšek evakuoval zvyšok stúpencov Kuomintangu na Taiwan, kde následne ustanovil nacionalistickú vládu. Zastával prezidentskú funkciu na Taiwane až do svojej smrti. Taiwanský režim dodnes používa názov Čínska republika, hoci väčšina krajín diplomaticky uznáva len komunistickú Čínsku ľudovú republiku riadenú z Pekingu.
 
CCHI'-SI
CCHI'-SI
(1834-1908)

Bezohľadná cisárovná - vdova, ktorá v rokoch 1862-1908 de facto vládla Číne a ktorá podporila boxerské povstanie. Cchi'-si sa ako konkubíne cisára Sian-fenga roku 1856 narodil syn. O šesť rokov neskôr chlapec zdedil trón, stal sa z neho cisár Tchung - č' a jeho matka sa stala regerentkou. Z tohto titulu vládla Cchi´-si Číne nasledujúcich dvanásť rokov. Tchung-č' si udržal skutočnú moc iba na jeden rok, roku 1875 za záhadných okolností zomrel (o čo sa pravdepodobne postarala jeho matka). Na trón nastúpil jeho štvorročný bratranec ako cisár Kuang-sü, zatiaľ čo cisárovná  - vdova opäť prevzala regentstvo. Cchi'-si neboli cudzie intrigy a korupcia, svoju moc presadzovala bezohľadne, a keď sa v 90. rokoch Kuang-sü pokúsil pomocou ,,sto dní" reforiem zmeniť jej konzervatívnu politiku, neváhala a roku 1898 ho uväznila. V období intervencie cudzích vojsk bola Cchi'-si ako jedna z iniciátorov boxerského povstania nútená utiecť z Pekingu. Aj keď po svojom návrate roku 1902 povolila niektoré z reforiem, až do svojej smrti stále odkladala zriadenie konštitučnej monarchie.
 
ČOU EN-LAJ
ČOU EN-LAJ
(1898-1976)

Čínsky premiér, ktorý pomohol rozvoju užších vzťahov so západnými štátmi. Čou sa narodil v mandarínskej rodine, študoval v Japonsku, kde sa ako stúpenec radikálnych myšlienok dostal do väzenia. V rokoch 1920-1922 študoval vo Francúzsku, kde vstúpil do komunistickej strany. Roku 1924 sa vrátil do Číny a stal sa zástupcom veliteľa pre politické veci na vojenskej akadémii Kuomintangu v Chuang-pchu, ktorej veliteľom bol Čankajšek. Roku 1927 Čou zorganizoval generálny štrajk v Šanghaji, ktorý otvoril mesto postupujúcim Čankajškovým silám. Potom však Čankajšek proti komunistom zasiahol a dal popraviť mnohých svojich niekdajších spojencov. Po úteku do Ťiang-si sa Čou zúčastnil na tzv. Dlhom pochode a stal sa poradcom Mao Ce-tunga. V decembri 1936 bol Čankajšek uväznený svojimi generálmi (tzv. Si-anský incident.), ktorí chceli zastaviť občiansku vojnu s komunistami a spojiť sa s nimi proti Japonsku, ktoré predtým zaútočilo na Mandžusko. Čou sa stal hlavným styčným dôstojníkom komunistov v Kuomintangu a zostal ním až do japonskej kapitulácie roku 1945. Keď roku 1949 bola založená Čínska ľudová republika, stal sa ministerským predsedom a do roku 1958 pôsobil aj ako minister zahraničia. Hral hlavnú úlohu na Ženevskej konferencii roku 1954, ktorá ukončila Indočínsku vojnu, aj na Bandunskej konferencii, na ktorej bola vytvorená skupina nezúčastnených ázijských krajín. V 70. rokoch sa Čou usiloval o obnovu kontaktov Číny zo Západom. Patril k prvým stúpencom modernizácie, neskôr podporovanej Teng Siao-Pchingom.
 
HO ČI MIN
HO ČI MIN
(1890-1969)

Vietnamský politik, ústredná postava v boji svojej krajiny za nezávislosť. Narodil sa vo Vietname 9. mája 1890, ako syn učiteľa francúzštiny Nguyen Sin Hua. Počas mladosti Ho veľmi inklinoval k štúdiu Vietnamskej histórie a čítal knihy a práce vietnamských klasikov. V tom istom čase si začal uvedomovať nesúhlas Vietnamcov s koloniálnym zriadením a nadvládou Francúzska. Napriek tomu sa ale ešte žiadnych protestov nezúčastnil. Všetko sa zmenilo po jeho príchode do Francúzska (1915-1924), kde čítal Marxov Kapitál, zúčastňoval sa ľavicových zhromaždenie. Keď vo Francúzsku v decembri 1920 vznikla komunistická strana, stal sa jej zakladajúcim členom. V tej dobe už bol inšpirovaný aj Leninom a neskrýval obdiv k Sovietskemu zväzu (ZSSR). Ten bol ešte umocnený jeho návštevou ZSSR roku 1924, po ktorej tvrdil, že je to krajina plná slobody a nezávislosti. Tiež sa už naplno angažoval v boji za nezávislosť Vietnamu od Francúzska, rečnil na zhromaždeniach a hojne písal antifrancúzske články do novín. Keď sa potom vracal späť do Vietnamu, bol už francúzskymi úradmi monitorovaný pre svoju nebezpečnosť, a preto sa vzápätí musel uchýliť do Číny (v blízkosti hraníc s Vietnamom), kde sa stal spoluzakladateľom exilového Vietnamského revolučného zväzu. V septembri 1940 Japonsko vpadlo  do Indočíny a vzápätí bolo Francúzsko okupované Nemeckom. Ho si uvedomil možnosti vzniknutej situácie a začal organizovať v Číne vojenské jednotky známe ako Vietminh (pod vedením svojej pravej ruky, generála Vo Nguyen Giapa). V septembri 1945 Japonsko kapitulovalo a jeho vojaci odišli z územia Vietnamu. Ho tak mal dobrú pozíciu pre kontrolu krajiny a vstúpil s Vietminhem do Hanoja. Postupimská konferencia však dala Indočínu pod správu Británie. Tá vzápätí odovzdáva kontrolu späť Francúzsku. Vietminh v tej dobe už kontroloval sever Vietnamu. Začal preto jeho boj s francúzskym jednotkami (s veľkou podporou „neutrálnej" Číny). V decembri 1953 boli Francúzi porazení pri Dien Bien Phu a postupne stratili sever krajiny. Severný Vietnam (Vietnamská demokratická republika) bol následne oficiálne uznaný (1954) a Ho Či Min sa stal jeho oficiálnym prezidentom (neoficiálnym bol už od roku 1945, po jeho príchode do Hanoja). V nasledujúcej vojne (proti jednotkám južného Vietnamu a Spojeným štátom americkým), Ho už pokročilom veku, plnil skôr len symbolické činnosti súvisiace s jeho slávnym menom. Umrel septembra 1969. Na jeho počesť bolo premenované mesto Saigon ako Ho Či Minovo mesto.
 
MAO CE-TUNG
MAO CE-TUNG
(1893-1976)

Komunistická strana Číny, nad ktorou si Mao Ce-tung uchoval takmer úplnú kontrolu, sa dostala k moci roku 1949 po dvoch desaťročiach bojov s nacionalistami, jednotlivými vojenskými vládcami a japonskými okupačnými silami. Úspešná partizánska vojna vedená stranou, pre ktorú Mao vypracoval stratégiu ideológiu, sa stala vzorom pre oslobodzovacie hnutie po celom svete. Mao riadil Čínu až do svojej smrti roku 1976.
Mao sa narodil roku 1893 v juhočínskej provincii Chu-nan ako syn úspešného roľníka. V čase jeho mladosti bola Čína slabá, v krajine vládla anarchia, využívali ju jednotliví vojenskí vládcovia i v dôsledku tzv. diplomacie delových člnov, praktizovanej cudzími mocnosťami. Mao pochopil, že politické vákuum môže vyplniť sila, čo neskôr vyjadril citátom „moc vyrastá z hlavne pušky".

Mao navštevoval učiteľský seminár, pracoval v knižnici v Pekingu, kde študoval diela Marxa a roku 1921 pomáhal založiť Komunistickú stranu (KS) Číny. Istý čas stál blízko Čankajškovho nacionalistického Kuomintangu, ktorý sa tiež usiloval o oživenie a zjednotenie Číny. Roku 1929 sa však s Čankajškom rozišiel, pretože jeho ľudia začali prenasledovať komunistov. Mao pochopil, že Čína je príliš zaostalá na to, aby sa komunistická strana mohla spoliehať na nepočetný mestský proletariát, preto vytvoril na rozmedzí južnej a strednej Číny sovietsku základňu, ktoréj oporou boli roľníci.

Roku 1934 sovietsku oblasť dobili Čankajškove sily. Mao a jeho stúpenci vyrazili na nebezpečný legendárny „Dlhý pochod". Keď unikali prenasledujúcim nacionalistom, preukázali veľkú statočnosť a roku 1936 dorazili do provincie Šan-si na severozápade. Počas pochodu dosiahol Mao rozhodujúce postavenie v komunistickej strane, stal sa jej predsedom. Roku 1937 prinútil Čankajškov Kuomintang k spojenectvu proti Japoncom. Zo svojej odľahlej základne v Jen-ane, operujúcej v malých skupinách s ľahkou výzbrojou a opierajúcej sa o vidiek, komunisti úspešne čelili japonským vojskám v Číne. Roku 1945 sa Mao stal predsedom KS Číny. Po kapitulácii Japoncov roku 1945 vypukla v Číne opäť občianska vojna, Mao Ce-tung sa obrátil proti Čankajškovmu režimu, porazil ho a zvrhol. Roku 1949 vyhlásil v Pekingu Čínsku ľudovu republiku. Mao Ce-tung sa popri šéfovi strany stal aj predsedom ústrednej ľudovej vlády (1949-1954) a predsedom ČĽR (1954-1959).

Veľký skok vpred
Maova netrpezlivosť, spojená s vierou v účinnosť hesiel, viedla ku zle pochopenému úsiliu dosiahnuť rýchly pokrok vo vývoji poľnohosposdárstva a priemyslu. Roku 1958 komúny začali s tzv. Veľkým skokom vpred, ktorý sa však ukázal byť veľkým skokom vzad a spôsobil hladomor. Tento neúspech síce viedol k určitému poklesu Maovej prestíže, ale Mao zostal predsedom strany. Roku 1962 nastala roztržka so Sovietskym zväzom (ZSSR).

Kultúrna revolúcia
Keď roku 1966 cítil, že jeho pozícia slabne, začal tzv. Kultúrnu revolúciu, ktorá mala zničiť jeho liberálnejších oponentov. Vyzval na permanentnú revolúciu, ktorá by rozdrvila novovznikajúcu elitu. Myšlienky veľkého kormidelníka boli zverejnené v Malej červenej knižke, ktorá sa musela povinne študovať. Červené gardy mládeže, poštvané Maom, rozpútali brutálnu kampaň zastrašovania a teroru namiereného proti staršej generácii. Hoci schvaľoval excesy revolúcie, roku 1968 s pomocou môjho zástupcu Čou En-laja zaviedol Mao kontrolu červených gárd.
Rozpútanie zverstiev a neúspech pri modelnizácii priemyslu – oboje po Maovej smrti – oslabilo jeho povesť. Prežívanie komunistickej vlády v Číne však znamená, že Maov vplyv je i naďalej dôležitým faktorom v najľudnatejšej krajine sveta.
 
SUNJATSEN
SUNJATSEN
(1866-1925)

Revolucionár, ktorého čínski komunisti aj nacionalisti považujú za zakladateľa modernej Číny.Pochádzal z roľníckej rodiny, základné vzdelanie získal na anglickej a neskôr americkej misijnej škole na Havaji, neskôr študoval medicínu v Hong-kongu. Lekársku prax vykonával v niekoľkých čínskych mestách, ale roku 1895 musel utiecť kvôli organizovaniu neúspešného povstania proti vládnucej dynastii Čching. Podnikol cestu po svete prerušenú krátkym uväznením na čínskom veľvyslanectve v Londýne. Jeho cieľom bolo získavať sympatie pre vec čínskeho národného hnutia. Bol silne ovplyvnený teóriami Karola Marxa a amerického ekonóma Henryho Georgea. Marx i George ovplyvnili manifest Tchung-meng-chuej (Spojenej ligy), ktorú Sun založil po tom, čo sa v roku 1905 usadil v Tokiu. Táto revolučná spoločnosť a Sunove Tri princípy (nacionalizmus, demokracia a blahobyt ľudu) sa stali základom pre budúci Kuomintang. Roku 1911, na začiatku čínskej revolúcie sa Sun vrátil z Japonska domov a stal sa dočasným prezidentom mladej republiky, ale veľmi skoro rezignoval v prospech Jüan Š'-kchaja. Keď Jüan v roku 1913 Kuomintang zakázal, prijal Sun podporu militaristov, aby mohol vytvoriť nezávislú vládu v Kantone. O desať rokov neskôr prijal Sun sovietsku pomoc pri reorganizácii Kuomintangu. Týmto krokom sa začala ťažká spolupráca s Komunistickou stranou Číny. Sun zomrel v čase, keď sa ešte vždy pokúšal rokovaním dosiahnuť spoločnú vládu pre celú Čínu.
 
TENG SIOA-PCHING
TENG SIOA-PCHING
(1904-1997)

Jeden z prvých stúpencov komunistickej strany predsedu Mao Ce-tunga. Roku 1935 sa zúčastnil tzv. Dlhého pochodu (asi 10 000 kilometrov) keď soviet v Ťiang-si, vystavený tlaku vládnych jednotiek, zorganizoval presun na novú základňu v horách. Začiatkom 20. rokov študoval Teng vo Francúzsku. Pred návratom do Číny strávil určitý čas v Sovietskom zväze. Po návrate pracoval pre komunistickú stranu v Šanghaji a Ťiang-si. Počas občianskych vojen v rokoch 1937-1949 bol politickým komisárom, prenikol do straníckej špičky a vykonával vysokú funkciu v juhozápadnej Číne. Roku 1952 ho povolali do Pekingu, roku 1956 sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Číny. Upadol do nemilosti počas Kultúrnej revolúcie, keď sa Mao pokúsil obnoviť svoj vplyv na poli straníckej ideológie, ktorá sa mu začína vymykať spod kontroly. Po rehabilitácii Tengova povesť opäť utrpela pričinením Bandy štyroch. Takto boli neskôr označení štyria členovia vedenia strany, medzi ktorými bola aj Maova manželka, ktorí sa po Maovej smrti roku1976 pokúsili uchopiť moc. Teng sa znovu objavil na scéne roku 1977, keď Maa vo funkcii predsedu strany nahradil Chua Kuo-feng. Teng sa stal propagátorom ekonomickej modernizácie a usiloval sa o zlepšenie vzťahov so Západom. Po roku 1981 bola Tengovým hlavným cieľom decentralizácia riadenia zaostalej ekonomiky a odstránenie korupcie. Čínska ekonomika začala prudko stúpať. Nebol však ochotný pripustiť, aby sa Komunistická strana Číny vzdala monopolu moci v prospech narastajúceho demokratického hnutia, ktoré prekvitalo koncom 80-tych rokov. Roku 1989 sa na Pekinskom námestí Tchien-an-men konala povolená študentská demonštrácia; keď však požiadavky študentov na väčšiu slobodu vzbudili pozornosť západných oznamovacích prostriedkov, bola nasadená armáda. Odhaduje sa, že keď tanky likvidovali stany a barikády, prišlo o život asi 2 000 ľudí. Teng v 90-tych rokoch naďalej podporoval ekonomický rast a za svojho nástupcu si vybral Ťiang Ce-mina, ktorý sa v roku 1993 stal prezidentom.
 
ČCHIN Š´-CHUANG-TI
ČCHIN Š´-CHUANG-TI

Pôvodne kráľ z dynastie Čchin zjednotil za svojej vlády všetky rozdelené štáty a s titulom Čchin Š´-chuang-ti sa povýšil na prvého čínskeho cisára. Nový štát, ktorý sa zameral na prísne zjednocovacie opatrenia v správe a hospodárstve, sa opieral iba o vlastnú významnú vojenskú moc. Jeho vládu zabezpečovali jednotky kopijníkov a lukostrelcov. Cisár sa preslávil svojím honosným pohrebiskom, ktoré budovalo sedemstotisíc nevoľníkov v blízkosti dnešného Si-anu. Aby sa aj po smrti mohol opierať o svoju vojenskú silu, dal Čeng zvečniť ako sochy celé svoje vojsko v životnej veľkosti – okrem iného šesťtisíc koní a bojovníkov. Keď panovník roku 210 p.n.l. zomrel, sochy pochovali zároveň s ním.
 
DEWANG CAO
DEWANG CAO

Zakladateľ a výkonný riaditeľ spoločnosti Fuyao Glass Industry Group, vyhlásený za Svetového podnikateľa roka 2009.
Z pôsobivej kariéry Cao Dewanga podnikateľský duch doslova srší: vypracoval sa zo skromných pomerov na jedného z najúspešnejších podnikateľov Číny. Na svoju pracovnú dráhu nastúpil v 16 rokoch ako pouličný predavač rezaného tabaku. Postupne pracoval ako farmár, kuchár a predavač ovocia. V roku 1976 nastúpil na pozíciu obchodníka do výrobne špecializovaných skiel v meste Fu-čching. V priebehu roka 1983 sa tento výrobný závod dostal do straty a orgány miestnej správy nemali dostatok prostriedkov na zabezpečenie jeho ďalšej prevádzky. Cao Dewang prevzal vedenie továrne a do roka sa mu ju podarilo vrátiť do čiernych čísel.
V súčasnosti je Cao Dewang známym čínskym filantropom. Osobne venoval viac než 15 miliónov eur na pomoc obetiam zemetrasenia z minulého roka v provincii S-čchuan.
 
HUDEC LADISLAV
LADISLAV HUDEC
(1893-1958)

Pôvod
Hudec sa narodil v Banskej Bystrici 8. januára 1893, ako najstarší zo šiestich detí. Jeho matka bola Paula Škultéty, dcéra kňaza z Košíc. Otec, ktorý sa venoval stavebným činnostiam a sám bol architektom, ho ako mladého človeka do tejto práce povzbudzoval. Kresliť ho učil Dominik Skutecký. V rokoch 1911-1914 študoval architektúru a strojárstvo na Kráľovskej Technickej univerzite v Budapešti.

Prvá svetová vojna
Po získaní titulu narukoval do rakúsko-uhorskej armády ako nadporučík. Bojoval na ruskom fronte a v roku 1916 padol do zajatia. Bol poslaný do väzenského tábora na Sibíri v blízkosti čínskych hraníc. V máji 1918 utiekol s ďalšími tromi väzňami pričom jeden z nich zomrel pri úniku. Niekoľko mesiacov pracoval na transsibírskej magistrále na falošný ruský pas. Snažil sa zarobiť dostatok peňazí na návrat, ale keď sa České légie dostali do nestabilnej situácie, bol nútený znovu utiecť a dal sa na cestu do Číny. Na niekoľko mesiacov našiel útočisko na Dánskom konzuláte v Harbine.

Šanghaj
Nakoniec prichádza do Šanghaja, kde si prenajme izbu na Hart Road a vstupuje do americkej architektonickej firmy RA Curry ako kreslič a veľmi rýchlo sa stáva zástupcom a neskôr aj partnerom. Pre nich navrhol, okrem iného, aj americký klub, McTyerieovu školu, budovu pre úverovú spoločnosť a sporiteľňu, niekoľko apartmánových domov a súkromných rezidencií. V roku 1922 sa oženil s Gisele Mayerovou, dcérou zámožného nemeckého bankára. Udržiaval si blízky vzťah so svojou rodinou od ruského zajatia až do svojej smrti v USA. Do Šanghaja pozval aj jedného zo svojich bratov a sestru. Brat náhle umrel v Šanghaji vo veku 25 rokov. Sestra pracovala ako zdravotná sestra. V roku 1925 si založil vlastnú kanceláriu a stal sa jedným z popredných architektov v meste, známy pre svoj inovačný a elegantný štýl. Jeho prvým významným majstrovským dielom sa stala nemocnica Margaret Wiliamsovej, čo je veľmi unikátny projekt. Táto nemocnica bola prvá v Šanghaji s vysoko inteligentným technickým vybavením a centrálnou klimatizáciou. V roku 1933 sa presťahoval so svojou ženou a ich tromi deťmi do nového domu, ktorý sám navrhol. O pár rokov neskôr, keď jeho deti odišli študovať do Nemecka a Kanady na internátnu školu, opustil svoj dom na Columbia Road a presťahoval sa spolu s manželkou a dcérou na prvé poschodie budovy Hubertus Court do apartmánového bytu na Great Western Road (dnes Dahua hotel, Yanan West Road), ktorá bola navrhnutá a spravovaná jeho spoločnosťou. V roku 1941 sa stal honorárnym konzulom Maďarska a s krátkym prerušením v roku 1945 (po Druhej svetovej vojne) mu titul zostal až do roku 1947, kedy odišiel do Európy so svojou rodinou na dlhší výlet vzhľadom na neistú situáciu v Číne. Plánoval sa vrátiť späť, ale nakoniec skončil v Kalifornii.

Majstrovské diela
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Paulunova nemocnica, Nemecký klub, Park Hotel, pivovar Union z roku 1932, ktorý je čistou a elegantnou architektúrou Moderného hnutia. Je aj autorom viacerých kostolov, univerzity, bánk, klubov a podobne. 22 poschodový Park hotel spojený s bankou z roku 1934 bola prvá výšková stavba v Šanghaji, ktorá bola dlhé roky najvyššou budovou mimo Severnej Ameriky a v Šanghaji dominovala údajne do roku 1983. Bola postavená v štýle Art-Deco a na jej poslednom poschodí navrhol Hudec nočný bar s otváracou strechou. V roku 2002 Ming Pej napísal, že práve táto budova ho tak očarila, že sa rozhodol študovať architektúru. Hotel sa stal symbolom západnej moderny v Číne.
 
ŽIVOT PO ŠANGHAJI
Po odchode zo Šanghaja v roku 1947 žil s manželkou v talianskom mestečku Lugano. Neskôr sa presunul do Ríma na pozvanie pápeža Piusa XII., aby sa podieľal na výkopových prácach hrobky sv. Petra.

V roku 1950 sa presťahoval z Ríma do Berekley v Kalifornii, kde dostal ponuku, aby sa stal profesorom na univerzite. Jeho prvá prednáška z 8. februára 1950 o výkopových prácach hrobky sv. Petra vyvolala taký záujem, že do Berkeley pricestoval aj minister zahraničných vecí USA, aby sa mohol zúčastniť.
Zomrel v roku 1958 na infarkt. V roku 1970 jeho pozostatky pochovali na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici, ako si to želal v testamente.
Jeho žena Gisele zomrela vo veku 103 rokov v kanadskom Vancouveri . Ich najstarší syn Martin žije v Monaku, Theodre vo Vancouveri a najmladšia Alessade Wet v Arizone.
 
KONFUCIUS/V ČÍNŠTINE KCHUNG FU-C’
KONFUCIUS
(552/551 p.n.l.- 479 p.n.l.)

Najslávnejší mysliteľ, politik, štátnik a sociálny filozof Číny, ktorého učenie a filozofia hlboko ovplyvnili život a myslenie celej Východnej Ázie sa narodil sa pri Čou v štáte Lu na území dnešnej provincie Šan-tung. Bol a je reformátorská postava, ktorá natrvalo poznamenala a poznamenáva nielen čínsku kultúru, politiku a náboženstvo. Konfucius nevytvoril žiadny ucelený systém logiky, etiky či metafyziky, jeho náuka je súborom morálnych zásad a princípov správania, pričom v popredí jeho záujmu bol predovšetkým človek. Centrom jeho záujmu bola politická filozofia a etika osobného a rodinného života.

Jeho morálna filozofia kládla dôraz na morálku osobnosti aj vlády, korektnosť v medziľudských vzťahoch, úprimnosť a spravodlivosť. Za spravodlivých a ušľachtilých1označoval tých, ktorí dokázali odolať závislosti na svojich túžbach, boli pozorní, pravdovravní, snažili sa učiť, boli láskaví k ľuďom, mali úctu k tradíciám a starším... za základnú ľudskú cnosť pokladal humanitu, za základ pevnej morálky každému dosiahnuteľné triezve poznanie. Neuznával dedenie šľachtického stavu, tvrdil, že do tohoto stavu sa človek dostáva prostredníctvom zdokonaľovania svojho charakteru. Odmietol ideu od sveta odtiahnutého mudrca2, základným rysom jeho filozofie bol príklon k človeku a k praktickému životu.
Obdivoval mýtické dynastie3 a predpokladal, že práve ľudia, ktorí sa neustále (samo)vzdelávajú a pracujú na zušľachťovaní svojho charakteru, budú pripravení a schopní viesť štát nového typu - ušľachtilým spôsobom, podobne, ako sa to darilo týmto starobylým dynastiám. Nostalgicky sa díval do minulosti a nabádal Číňanov, hlavne politikov, aby si brali príklad z minulosti.
Sám o sebe Konfucius napísal nasledovné: „V pätnástich rokoch sa môj duch zaoberal štúdiom. V tridsiatke som nadobudol pevné názory. V štyridsiatke som prestal pochybovať. V päťdesiatke som poznal vôľu nebies. V šesťdesiatke bolo moje ucho spoľahlivým nástrojom na prijímanie právd. V sedemdesiatich môžem nasledovať túžby môjho srdca bez toho, aby som porušoval akékoľvek pravidlá.“.
Prvý čínsky filozof a autor myšlienok: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe.“ a „Učiť sa a nerozmýšľať je zbytočná námaha, rozmýšľať a neučiť sa je však nebezpečné.“ zomrel ako 73-ročný vo svojom rodisku.
V nadväznosti na Konfuciovo učenie sa rozvíjal konfucianizmus. Jeho princípy sa stali široko akceptovanými hlavne preto, že sú založené na čínskych tradíciách. Bránia silnú rodinnú lojalitu, uctievanie predkov, rešpekt mladších voči starším, manžela voči manželke, a rodinu ako základ ideálnej vlády4. Európe filozofa predstavil jezuita Matteo Ricci, ktorý ako prvý romanizoval filozofovo meno na Konfucius.
 
LAO-C’/V ČÍNŠTINE LAOZI/V PREKLADE STARÝ MAJSTER/VLASTNÝM MENOM ER LI
LAOZI
(približne 604 p.n.l.-517 p.n.l.)

Čínsky filozof, zakladateľ taoizmu. Patrí k najväčším čínskym mysliteľom ľudstva. Spolu s Kchung-c' ho považujú za reformátorskú postavu, ktorá natrvalo poznamenala čínsku kultúru, čínsku politiku a čínske náboženstvo. Lao-c' bol archivárom v cisárskom archíve hlavného mesta čínskej ríše a dá sa o ňom predpokladať, že na cisárov rozkaz putoval po celej ríši a zapisoval a zbieral najrôznejšie literárne i historické materiály a dokumenty pre cisárske archívy. Takto bol v neustálom styku so životom i so spoločenskými problémami svojej doby.

Učenie Lao-c’a nadväzuje na čínsku koncepciu nebeských princípov, a síce pojmom tao. Podľa Lao-c'a je tao chaotická jednota skutočnosti, prv než sa z nej odlúčili nebo, zem i vesmír. Tao je čosi celkom beztvaré, veľké a najväčšie, samostatné, nekonečné a neobmedzene sa pohybujúce, prirodzené a samozrejmé. Je to najjednoduchšia bezmenná entita, pramatka všetkého súcna, prvotný pramateriál, z ktorého vzniklo každé jestvovanie. Lao-c` hovorí: Jestvovalo čosi chaotické, ale celistvé, čo určite bolo už pred nebom a zemou. nemalo ani hlas, ani formu. Jestvovalo samostatne, nevzrastalo ani sa nezmenšovalo, bolo v neustálom, nepretržitom, ničím nehatenom pohybe. Možno to pokladať za matku všetkých vecí na svete. Nepoznám jeho meno, teda to nazývam Tao a musím mu dať prívlastok veľké. Veľké je vzdialené, a ak je vzdialené, je veľmi ďaleko, a keď je veľmi ďaleko, odvracia sa na druhú stranu. Teda Tao je veľké, aj nebo je veľké, i zem je veľká a človek je veľký tiež. Na svete sú štyri veľké veci a človek je jednou z nich. Človek ide za príkladom zeme, zem za príkladom neba, nebo za príkladom Tao a Tao za vlastným príkladom. Je prirodzené a samozrejmé. Tao je v sebe nedeliteľné a zároveň je začiatkom každej mnohosti, je vo večnom pokoji i prameňom pohybu a všetko zároveň samo vytvára. Jeho podstatou je neurčitosť, má beztvarý tvar a vzhľad nepredmetu , ale napriek tomu reálne a vecne jestvuje.
 
MENCIUS
MENCIUS 
(372-279 p.n.l.)

Druhý najvplyvnejší čínsky filozof.
Veril v prirodzenú dobrotu každého jednotlivca, ktorá sa vraj v pravom prostredí vždy prejaví. Tvrdil, že povstanie proti tyranskej vláde je oprávnené, a naopak, že vládca, ktorý dbá o blaho svojho štátu, sa stane panovníkom všetkých a budú ho poslúchať ,,všetci pod nebesiami".

MAJSTER SUN
Majster Sun
(žil približne v rokoch 500-400 p.n.l..)

Do histórie sa natrvalo zapísal ako autor traktátu O vojenskom umení. Ide o najstaršiu dochovanú knihu monotematicky riešiacou otázky vojenskej stratégie a zároveň aj najstaršiu vojenskú doktrínu v dejinách ľudstva. Traktát s trinástimi kapitolami sa zaoberá zásadami a pravidlami bojových stretnutí, pohybom a presunom vojsk, rozostavením vojsk v teréne v rôznych taktických situáciách, no hlavne tým, ako vyhrať vojnu bez zbytočného krviprelievania, pokiaľ možno i bez boja, teda použitím takej stratégie, ktorá už sama o sebe vytvorí podmienky na porážku protivníka.

Ide o knihu, ktorá ako prvá v histórii v ucelenej podobe systematizuje spravodajskú a kontrarozviednu činnosť, knihu popisujúcu činnosť viacerých druhov agentov podľa typológie, ktorá je funkčná do dnešných čias.

ČÍNSKE DYNASTIE
 
ČCHIN
(221-206 p.n.l.)

Dynastia čínskych cisárov, podľa ktorej Čína dostala svoj názov.
 V 4. storočí p.n.l. sa pustil do dobývania území svojich susedov malý, ale bojovný štát Čchin, ktorý do polovice 3. storočia ovládol väčšinu Číny. Túto expanziu dokončil kráľ Čcheng, ktorý si roku 221 udelil titul Čchin Š´-chuang-ti, „prvý čchinský cisár". Aby mohol vládnuť takému veľkému územiu, zbavil moci feudálov, kodifikoval písmo a systém mier a váh, vytvoril silnú centralizovanú vládu. Začal aj stavbu Veľkého čínskeho múru posilnením a prepojením radu starých obranných múrov pozdĺž severných hraníc krajiny. Čoskoro po jeho smrti roku 210 vyvolala nespokojnosť s jeho grandióznymi projektmi, prísnymi zákonmi a vysokými daňami viacero povstaní. Roku 206 bol jeho syn zvrhnutý. Po niekoľko ročnom období občianskych vojen prevzala roku 202 moc nová dynastia Chan.
 
ČCHING
(1644-1912)

Posledná cisárska dynastia Číny, niekedy nazývaná dynastiou Mandžu.
 V roku 1644 moc dynastie Ming podlomili povstania a občianska vojna. Povstalecký vodca Li C´-čcheng sa zmocnil časti Pekingu a vyhlásil sa za cisára. Generál minského vojska Wu Sang wei sa dopustil chyby, keď povolal na pomoc  proti Li  C´-čchengovi madžuské vojská. Výsledkom bol úplný chaos. keď sa Mandžuovia zmocnili Pekingu, nastolili novú dynastiu Čching. Aby si noví vládcovia zmierili Číňanov, prevzali mnohé črty z obdobia vlády dynastie Ming a zdôrazňovali kon tinuitu s minulosťou pestovaním starých tradícií a klasických konfuciánskych hodnôt (pozri Konfucius). Čínske územie sa rozrástlo za cisára Kchangsiho, ktorý vládol od roku 1661 do roku 1722. Pod čínsku nadvládu sa dostalo Mongolsko, Turkestan, Tibet a Taiwan. Ďalšie územné zisky dosiahol cisár Čchien-lung, ktorý vládol v rokoch 1736-1796. Za jeho vlády bolo územie čínskej ríše najväčšie.  V 19. storočí utrpela dynastia Čching viacero porážok, najmä v Prvej ópiovej vojne s Britániou (1839-1842), v Tchajpchinskom povstaní a v prvej Čínsko-japonskej vojne (1894-1895). Postavenie Číny zhoršilo počínanie cisárovej vdovy Cchi´-Si, ktorá od roku 1895 ovládala čínsky dvor, bránila všetkým pokusom o modernizáciu a prostredníctvom Boxerského povstania sa usilovala vyhnať z Číny cudzincov. Tri roky po jej smrti bola roku 1908 vyhlásené republika, ktorej vodcom sa stal Sunjatsen.  Vo februári roku 1912 abdikoval posledný čínsky cisár, šesťročný Pchu I.
 
ČOU
(11. storočie p.n.l.-221 p.n.l.)

Čínska dynastia založená Wuom Bojovníkom (Wu-Wang), nazývaná aj Čou.
 Wu zvrhol šangského cisára Čou-sina a roku 1027 p.n.l. založil svoje hlavné mesto v Chao neďaleko dnešného Si-anu. Z Chaa vládli cisári západnej alebo ranej dynastie Čou až do roku 771, keď bolo hlavné mesto premiestnené do Luo-jangu. Anarchické obdobie bojujúcich štátov trvalo od roku 403 p.n.l. (niekedy sa uvádza rok 453). Roku 221 posledného panovníka z dynastie Čou zvrhol knieža Jin Čeng vládca štátu Čchin. V období neskorej dynastie Čou prekvitala filozofia, známa ako "sto škôl myslenia", ktorej predstaviteľmi boli Konfucius, Mencius a Čchuang-ce.
 
CHAN

Čínska panovnícka dynastia.
 K moci sa dostala roku 206 p.n.l., keď povstanie roľníkov na čele s Liou Pangom zvrhlo cisársku dynastiu Čchin. Vláda dynastie Chan trvala viac než 400 rokov s krátkou prestávkou v rokoch 9-23. Číňania sa podľa tejto dynastie nazývajú „ľudia Chan". Keď cisár Liou Čche, posmrtným menom Wu (Wu- ti), t.j. Bojovník (vládol v rokoch 141-87 p.n.l.), zadržal útoky kočovných jazdcov, zvaných Siung-nu, začali čínske jednotky prenikať hlboko do Strednej Ázie. Niektoré z nich postúpili viac než 3 200 km na západ od západného hlavného mesta dynastie Chan-Čchang-anu, dnešného Si-anu. Vyslanci, ktorí hľadali spojencov proti Siung-nuom a dostávali sa ešte ďalej na západ, prinášali správy o Rímskej ríši. Karavány tiav, ktoré putovali po Hodvábnej ceste s nákladom hodvábu, sa vracali s nefritmi a s väčšími koňmi, než aké poznali v Číne. Panovníci dynastie Chan dobyli veľké územia v južnej Číne a v Annáne. Nakoniec rozšírili svoju vládu aj na časť Kórey. Ako národnú filozofiu postupne prijali učenie Konfucia. Roku 9 n.l. začali dvor trápiť hospodárske problémy a zároveň prepukli veľké spory. Prvý minister Wang Mang, ktorý vládol za neplnoletého cisára, sa chopil moci a založil dynastiu Sin. Tá vládla do roku 23, keď podľahla povstaniu (ktoré podnietili taoisti) a obnoveným útokom jazdcov Siung-nuov. Ešte v tom istom roku prišlo k reštaurácii dynastie Chan. Princ Liou Siou, známy skôr ako cisár Kuang-Wu (Slávny bojovník), si vytvoril dvor v Luo-jangu. Onedlho už čínske jednotky opäť prenikali do Strednej Ázie. Éra vlády dynastie Chan bola pozoruhodná predovšetkým umením a technickým pokrokom a príchodom prvých budhistických misionárov. Na sklonku 2. storočia priviedli taoistické povstania, ambiciózne cisárovné a eunuchovia dynastiu na pokraj pádu. Súčasne vzrástla moc regionálnych armád. Posledný cisár dynastie Chan sa vzdal trónu a Čína sa rozdelila na tri bojujúce štáty resp. tri kráľovstvá.
 
JÜAN
(1279-1368)

Mongolská dynastia, ktorá vládla v Číne po tom ako Chán Kublaj (Chubilaj, Š´-cu) porazil dynastiu Sung.
 Za vlády Kublajchána a jeho vnuka Tímúra ( Čcheng-cunga;1294-1307) bolo obnovené obchodné spojenie so západom po Hodvábnej ceste. V službách dynastie Jüana pôsobil Marco Polo. Po smrti Timúra ríšu destabilizovali mnohé povstania. Od roku 1348 prebiehal trvalý konflikt, rozličné povstalecké čínske armády bojovali proti sebe navzájom aj proti mongolským vojskám. Keď vodca povstalcov Ču Jüan-čang (Chung-wu) dobil Chanbalyk (Kambalk, dnešný Peking) a založil dynastiu Ming, roku 1368 utiekol posledný cisár z dynastie Jüan (Šun-ti) do Mongolska.
 
MING
(1368-1644)

Posledná dynastia panovníkov čínskeho pôvodu.
 Založil ju Ču-Jüan-čang, keď jeho vojská vyhnali z Pekingu mongolskú dynastiu Jüan. Budhistom sa stal, keď mu počas hladomoru zomreli rodičia. Spočiatku žil ako žobrák, potom sa pridal k povstaniu proti vládcovi z dynastie Jüan a viedol vzbúrencov na Peking. Roku 1368 tam bol korunovaný ako cisár Chung-wu. Zrušil úrad ministerského predsedu, čím posilnil absolutizmus. V krajine vytvoril účinnú centralizovanú správu. Vzápätí prepadol Mongolsko a podrobil si provinciu Jün-nan. Kým v roku 1398 zomrel, stačil ešte zjednotiť väčšiu časť Číny a prinútil Kóreu odvádzať dane.
Za vlády cisára Jung-lu (1403-1424) sa uskutočnila rozsiahla prestavba Veľkého čínskeho múru. Mier v nasledujúcich 150 rokoch narúšali iba krátkodobé nájazdy Mongolov a prepady čínskych a japonských pirátov. Keď boli do provincií dosadení miestodržitelia, správa krajiny sa zlepšila a začali sa práce na významných verejných stavbách, ako bol napríklad Nebeský chrám a Zakázané mesto.
Po roku 1517 začali na pobreží pristávať kupci a misionári z Európy. Portugalci dostali povolenie usadiť sa v Macau a jezuitom bol umožnený vstup do Pekingu. Aj keď sa cisárom dynastie Ming podarilo v roku 1592 odraziť vpád Japoncov do Kórey a zabrániť ich invázii do samotnej Číny, tieto konflikty krajinu oslabili.
V 17. storočí Mandžuovia napadli Peking, v provinciách rástol počet organizovaných lúpeží a v správe krajiny sa rozmáhala byrokracia a neporiadok. Rast počtu obyvateľov vyčerpával čínske potravinové zdroje. Šíril sa hladomor a nespokojnosť, čo viedlo k vzniku povstaní. Jedno z nich, ktoré viedol zbojník Li C´-čcheng v provincii Šan-si, si vyžiadalo milión životov. Keď Li v roku 1644 dobyl Peking, posledný cisár dynastie Ming sa obesil. Po nej nastúpila na trón mandžuská dynastia Čhing.
 
SUNG
(960-1279)

Čínska dynastia.
 Prvý cisár Čao Kuang-jin bol pôvodne generálom, ktorý uchopil moc prevratom. No počas vlády dynastie Sung sa stali civilní úradníci mocnejší než generáli a neokonfuciánska filozofia úradníctva čiastočne nahradila budhizmus a taoizmus. Obrábali sa nové veľké výmery pôdy, bavlna sa stala významnou plodinou, zaviedli sa papierové peniaze, bol objavený kompas, vo vzdelávaní sa zaviedol systém skúšok, prekvitala krajinomaľba. Vďaka vynálezu tlače vzniklo úctyhodné množstvo kníh, najmä encyklopédií, vedeckých spisov, príbehov, básní a poviedok.
 

[1] na rozdiel od podlých či obyčajných ľudí.
[2] a aj vlastným spôsobom života posmeľoval svojich nasledovníkov, aby sa zúčastňovali na verejnom živote. Sám sa ako 50 ročný sa stal ministrom spravodlivosti v kráľovstve Lu.
[3] Csou-kungera, legendárneho mudrca Hia zo Západnej dynastie Csou a čiastočne historickú Sang-Jin dynastiu.
[4] I keď je Konfucianizmus Číňanmi často nasledovaný v náboženskom duchu, vedú sa diskusie, či je náboženstvom, pretože sa takmer vôbec nezaoberá teologickými záležitosťami (bohovia), posmrtný život...).

Uverejnené zo súhlasom autora Ing. Igora Krucovčina autora projektu Encyklopédia poznania.


aktualizácia: 2016-02-08 20:49:24
Návrat
memory usage 967.57 kb